Naše a moje deti …
dcéra Lucie,vnuk Sebík, zať Vladimír syn Pavel
Naši … – Presídlenci z Dolnej Zeme
Mojou materinskou rečou je slovenčina, resp. stredoslovenské nárečie, ktorým hovorili generácie mojich predkov, ešte predtým, než bolo toto nárečie uzákonené ako základ spisovnej slovenčiny. Niekedy v priebehu 18. storočia sa mnoho slovenských rodín sťahovalo „za lepším“ na Dolnú zem, to zn. predovšetkým na vyľudnené roviny terajšieho Maďarska, Rumunska, Srbska i Bulharska. A medzi nimi boli aj moji predkovia.
Rozhovor o presídlencoch a presídlení z Dolnej zemi s doc. PeaDr. Miroslavom Kmeťom CSc. …
Presídlenci / presídlenky dnes …
Ja sám som bol potom počatý na jeseň 1947 ešte niekde na juhu Maďarska (Tótkomlós?), ale narodil som sa 18. apríla 1948 už na Slovensku, v obci Matúškovo (Taksony) . Vtedy prebiehala tzv. „Výmena obyvteľov…“, ako je oficiálne označený „presun“ niektorých „roduverných“ Slovákov z Maďarska a iných štátov do Československa (ČSR) a „odsun“ kolaborujúcich Maďarov z Južného Slovenska do Maďarska . Častejšie sa však hovorí o „presídlení“ a o nás samotných potom ako o „presídlencoch“. Tak sa ostatne označujeme aj my sami, hoci ja napr. už od roku 1970 žijem v Prahe…
Obr.: Stará mama Lehocká (uprostred snímku) a jej rodina v Slovenskom Komlóši (Tótkomlós), ešte pred tzv. „presídlením“ na Slovensko v r. 1947.
Z jej 5 detí, zostali 2 rodiny, aj po presídlení, v Maďarsku (skupinka vľavo) a ona sama sa spolu s rodinami svojich 3 detí presťahovala do vtedajšej ČSR (skupinka vpravo).
Miesto a rodina, kde som sa narodil …
Obec Matúškovo je vzdialená asi 3 km od mesta Galanta na Juhozápadnom Slovensku a do príchodu nás, Presídlencov z Maďarska tam žili väčšinou Maďari. Nás presídlencov brali – a možno niektorí ešte stále berú – iba ako „votrelcov“…
Môj otec pomáhal v mladosti „zahradníčiť“ starému otcovi a po presídlení na Slovensko sa istý čas aj ako zahradník živil.
Obr.: Až do svojej „degradácie“ bol otec vedúcim zahradníctva JRD Matúškovo a táto fotka je cca z roku 1958.
Obr.: Naše spoločné foto so sestrou Alžbetou (Erka, Betka) cca z roku 1949.- Len škoda, že sme sa tak málo užili. (Keď sa sestra vydávala …)
Obr.: Rodina Pavla Beňa z Matúškova (okolo roku 1950-51)
Moja mama – Alžbeta Beňová rod. Lehocká – bola celý život v domácnosti, ale v Matúškove to bolo úzko prepojené aj s prácou na poli či v záhrade. A k tomu bola ešte dobrá kuchárka!
Moja sestra (Alžbeta) vyštudovala strednú chemickú školu (PŠCH) v Bratislave.
Obr.: Budova PŠCH na Februárke (už nestojí?)
Ja som absolvoval „jednooborovú psychológiu“ na Karlovej Univerzite v Prahe a v roku 1988 som ešte ukončil aj odbor „režie filmové a televizní dokumentární tvorby“ na pražskej FAMU. A vlastne som sa celý život pokúšal tieto 2 profesie nejakým spôsobom „dať dokopy“.
Obr.: Na našom dvore v Matúškove „s amarantom“ … foto z roku 2018
Predkovia z otcovej strany (Beňovci, Hovorkovci …)
Obr.: Rodina Ondreja Beňa zo Slovenského Komlóšu (okolo roku 1914). Chlapček uprostred obrázku je môj otec, jeho starší brat Ondrej (dedova pýcha!) zomrel v mladom veku a druhý brat Ján padol v 2. svetovej vojne.
Obr. : Vypraviť pohreb vlastného dieťaťa je asi najťažší údel každého rodiča
Náš starý otec Ondrej Beňo (1880 – 1961) je fenóménom sám o sebe. Bol úspešným zahradníkom a pritom aj režisérom prvých slovenských divadiel na Slovenskom Komlóši. Po presídlení na Slovensko bol po istú dobu aj zástupcom Presídlencov v Slovenskej Národnej Rade, kým ho z funkcie poslanca, vtedajší mocipáni, neposlali niekedy na začiatku 50. rokov do predčasnej penzie. A to mal veľé šťastie, lebo mohol skončiť ako „buržoázny nacionalista“ ešte oveľa horšie!
Toto je staručké foto z inscenácie divadelného predstavenia „Kubo“ od slovenského autora J. Hollého, ktoré komlóšski ochotníci zahrali už v r. 1907. Režisér Ondrej Beňo sedí uprostred svojich milých ochotníkov a ochotníčok.
Ale „divadelným režisérom“ bol náš dedo asi iba v priebehu zimy, keď nebola práca v záhrade ani na poli. Inak bol hlavne roľníkom a záhradníkom.
Úspešným pestovateľom sa stal starý otec údajne hlavne kvôli systému závlah, ktorý na svojich polnostiach a v záhrade vybudoval a používal.
Po smrti malej Marienky zostala jedinou dcérou Ondreja Beňa, Mária. Jej manžel – Ján Lehotský – podobne ako aj môj strýko Ján Beňo – padol vo vojne . „Teta z Galanty„, ako sme ju volali, sa tak musela postarať o 3 deti a už sa nevydala. Žila v spoločnej domácnosti so svojími rodičmi a spoločne sú aj pochovaní na Novom cintoríne v Matúškove.
(Spomienky na starého otca Ondreja Beňa a starú mamu Máriu rod. Hovorkovú)
Tam je pochovaných aj mnoho iných presídlencov a pamätníkov tých čias. – Moji rodičia, staršia sestra Alžbeta, ktorá zomrela v mladom veku po dlhej a ťažkej nemoci a ktorá leží v spoločnom hrobe s našou starou mamou Alžbetou Lehockou, rod. Lásikovou … (Krátky a neľahký život mojej sestry Alžbety Beňovej)
Tam je pochovaný aj náš „báči Paľo„(Pavel Lehocký) – strýko z matkinej strany. Teraz ležia v spoločnom hrobe so svojou manželkou Alžbetou rod. Karkušovou, hoci tomu tak vždy nebolo. … (Spoločný hrob)
Ján Beňo – brat môjho starého otca …
Obr.: Ján Beňo („báči Jano“)
Zatiaľ čo môjho starého otca, Ondreja Beňa, možno považovať za úspešného v mnohých ohľadoch (divadelníctve, podnikaní a možno aj v politike) a dozvedieť sa o ňom môžete aj z Wikipedie, jeho mladší brat Ján bol je skorej príkladom životnej smoly. Pritom je z jeho fotografie zrejmé, že išlo o človeka inteligentného a sympatického – podĺa mňa o nič menej, ako v prípade jeho brata Ondreja, môjho starého otca. (Komplikovaný život J.B. po jeho návrate z Ameriky)
Obr.: Hrob prasrtýca Jána Beňa na starom cintoríne v Matúškove
Predkovia z maminej strany (Lehockovci, Lásikovci …)
Obr.: Starý otec Lehocký, ktorého som nepoznal a o ktorom toho viem iba veľmi málo …
Okolo roku 1955 sa mama – skoro po siedmich rokoch od presídlenia – vydala na svoju 1. cestu za svojimi príbuznými „na Komlóš“ a vtedy ma vzala sebou. Pri tejto príležitosti sme sa nechali – tam na juhu Maďarska – vyfotiť (zmaľovať) aj s rodinami jej bratov a jej starým otcom, ktorý sa dožil bezmála 100 rokov. Môj otec, ak si to dobre pamätám, sa však do Maďarska už nikdy nevrátil.
„Apouka Lásik“, ako sme volali nášho pradeda z matkinej strany, je uprostred početnej rodiny aj na tejto fotke. Tá vznikla, bohužiaľ, pri takej smutnej príležitosti, akú len smrť mladého človeka z rodiny môže predstavovať. Pohrebu sa zúčastnili aj moji rodičia – iba krátko po ich svadbe.
Obr.: Bratranec Štefan Lehoczky s vnukom pri svojej návšteve v Matúškove (2018)
Z Maďarska sa v rokoch 1946-1948 presídlilo do ČSR asi 75 tisíc ľudí. Bezpochyby to oslabilo slovenskú menšinu v Maďarsku, ale aj ja zastávam názor, že to bol asi jediný spôsob, ako si zachovať svoju „slovenskosť“ a slovenčinu – reč našich predkov. A tak je bratranec Štefan z obrázku asi jeden z tých mála obyvateľov Tótkomlóša, ktorí slovenský jazyk ešte – aspoň foneticky – ovláda, zatiaľ čo jeho vnuk už za svoju „materinskú“ reč považuje maďarčinu, hoci jeho rodičia majú slovenské korene.
Pohreb strýka Ondreja („báči Ondro“) na Komlóši / H v roku 2001
