Veľa toho nemám …

Obr.: Čo to bolo za hostinu a kto ma odfotil už ani netuším … Ale zrejme mi chutilo a tak som postupne začal priberať na váhe.

Obr.: So synovcom Ivanom – niekedy v dobe, keď sme sami cestovali vlakom z Detvy do Galanty…

V návšteve hudobnej školy som akoby pokračoval až do toho pamätného výprasku, keď mama zistila, že miesto hudobnej školy chodím hrať s chalanmi fotbal … No nechcite ani vedieť, čo sa potom udialo!

Fotografie zo školského prostredia tej doby nemám. Veď kto by aj fotografoval puberťáka, ktorý dokonca trpí nadváhou… Jeden kamarát z triedy – myslím, že sa volal Mešťánek – ma dokonca lákal, aby som s ním chodil na tréning boxu. Aj by som možno bol, ale – ako taký hamblivý chlapec z dediny – som raz iba chodil okolo budovy s telocvičňou, odkiaľ som počul rôzne „boxerské“ zvuky a hlasy. No vstúpiť do budovy som si vtedy netrúfol, takže som sa boxerom nikdy nestal a dosť obéznym som bol myslím až do 9. triedy. Potom som začal aktivnejšie športovať. – Najskôr iba tak chaoticky behať pri pasení kráv v miestnom háji. Ale potom, keď som skončil 2. na majstrovstvách Západoslovenského kraja v cezpoľnom behu v Novom Meste nad Váhom, mi Juraj Benčík, ktorý býval o 2 domy ďalej v našej ulici, začal písať „tréningové plány“…

Na školskom výlete do Vysokých Tatier sme si vo vlaku vymenili s nejakými dievčatmi adresy a tak sme si – dokonca niekoľko rokov – dopisovali so Sylvou z Opavy, ktorá mi potom, poslala aj svoju fotku. Vyzerá na nej už ako naozajstná mladá žena, zatiaľ čo ja som bol v tej dobe skôr iba také obyčajné „ucho“ na konci puberty.

 

Škola života … v tom čase

Futbalový zápas „Tučných proti chudým“ bol obrovskou školou dedinskej kreativity a humoru. Vtedy som bol naozaj hrdý. – Nielen na svojho otca, ktorý hral pravého beka, ale aj na radosť a pocit súnaležitosti, akú som nikdy predtým, a hádam ani potom, medzi obyvateľmi našej dediny – Maďarmi aj Slovákmi –  nezažil.

Zápas zorganizovali členovia miestneho JRD a osobne si myslím, že to bol nápad nášho zverolekára MVDr. Jána Ďurovku, ktorého som mal – a iste v Matúškove nielen ja – úprimne rád. Bola to skrátka, už od pohľadu – ako sa hovorí, „veselá kopa“. Na fotke chýba, zato je tam dvojica zdravotníkov („Boroška a Ďula) a už pri pohľade na nich a ich zdravotnícky fúrik musí byť človeku do smiechu.

A ešte si spomínam, ako náš otec – volali sme ho Apo – prišiel po svojej nominácii do mužstva domov, vyzliekol sa do trenýrok a začal si pred zrkadlom prezerať svoje nohy… „Ale hádam ich nemám až zas takie chudie?“ – spytoval sa našej mamy. Ale už si nepamätám na to, čo mu táto odpovedala …

Ale dobre si naopak pamätám na hlásateľa či komentátora, ktorý do rozhlasu na fotbalovom ihrisku, tento zápas nahlas a vtipne komentoval. –„Ten Beňo, to je beton!“, zvolal nahlas a myslím, že práve vo chvíli, keď sa otec miesto do lopty, opäť raz trafil do nohy svojho súpera!