Spomienky na starého otca Ondreja Beňa a starú mamu Máriu rod. Hovorkovú

 

 

Dedo Ondrej narukoval k husárskemu pluku v Debrecíne a istý čas slúžil v Kikinde – meste, ktoré dnes leží na území Srbska. Tam ho raz navšívila jeho mladučká žena – v tom čase vraj mala 17 rokov …

 Obr.: Druhým úspešným predstavením komlóšskych ochotníkov v divadelnej réžii Ondreja Beňa bola Sedliacka nevesta od autora Pavla Socháňa  v roku 1914.

Aj najstarší dedov syn, Ondrej, vykročil v jeho stopách a bol úspešným ochotníkom. – Až do svojej náhlej a nečakanej smrti (1924?)

Starý otec bol za svoje národnostné zmýšľanie a angažovanosť, zo strany maďarských úradov, často perzekuovaný a niekedy okolo roku 1919 – 20 aj odsúdený k ťažkému žaláru a uväznený v Szegedi.

 

 

 

 

 

 

Stará mam spomínala, ako išiel po svojom prepustení z väzenia, kde strávil asi rok, pešo zo Segedína až na Komlóš a keď dorazil domov, bol taký zoslabnutý a vychudnutý, že ho ani nemohli poznať. Ale angažovať sa pre národnú vec, a ani politicky, nikdy neprestal.

 

V roku 1945 sa stal podpredsedom Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku  a súčasne bol aj predsedom pobočky AFS v Tótkomlósi (Slovenský Komóš).

Angažoval sa v presídlení Slovákov z Maďarska do ČSR (1946-48), bol podpredsedom tzv. presídľovacej komisie a niekoľko rokov aj poslancom Slovenskej Národnej Rady v situácii, ktorá na Južnom Slovensku, v tom čase, nebola jednoduchá. Kolaborujúci Maďari mali byť zo Slovenska, podobne ako Nemci zo Sudiet do Nemecka, odsunutí do Maďarska a útoky na presídlených Slovákov neboli žiadnou výnimkou. Aj môj dedo sa stal ich terčom a tak jeden čas dokonca „vyfasoval“ aj osobnú zbraň  – pištoľ značky Browning.

Spoločenský a spolkový život presídlencov na Južnom Slovrensku bol vtedy celkom bohatý a tak som aj sám bol svedkom, ako dedo rečnil pri rôznych stretnutiach a udalostiach, či bol aspoň posadený na čestné miesto – v čele stola pri spoločnej hostine. A niekedy ma brával sebou aj na svoje cesty “ – autom pána Deáka, ktorý mu robil niečo ako osobného šoféra –  za presídlencami v tejto našej novej vlasti.

Po presídlení a asi aj svojom zvolení do SNR – už ako poslanec – starý otec vstúpil aj do KSS. Od istého pána Galatu z Matúškova však viem, že tam bol iba trpený a nikto z pravoverných jeho – kulaka – za toho správneho komunistu nepovažoval.

Aj som našiel, už po jeho smrti, poznámkový zošit, kam si asi chcel zapisovať výroky, ktoré by si ako komunista mal „vryť“ do pamäti. A hneď na prvej strane bolo jeho rukou napísané: „Súdruh Stalin na XIV. zjazde KSSS povedal: …. „. A to bolo všetko! Inak bol tento jeho zošit úplne prázdny…

Takže niet divu, že ho pravoverní komunisti (Bacílek & spol.) – už niekedy v prvej polovici 50. rokov 20. storočia – zbavili poslaneckého mandátu a poslali do predčasnej penzie.

Autoritou bol starý otec určite aj pre mňa, hoci si nespomínam, že by sa so mnou niekedy aj pohral alebo mi dal inak najavo svoju lásku či aspoň náklonnosť. Ale od pani Hudákovej z Matúškova viem, že keď som bol ešte ako čerstvo narodený v perinke, tak ma dedo pri nejakej spoločenskej udalosti dvíhal nad hlavu, chodil po miestnosti a pyšne ma ukazoval všetkým okolo. Až si vraj pani Hudákova pomyslela: „Čo sa tu naparuješ ty starý somár, veď sa potkneš a dieťa ti spadne na zem!

Okolo roku 1960 dedo ochorel a dobre si pamätám, ako ho raz – už chorého, na posteli – strihal a holil pozvaný holič. A myslím, že to bola moja staršia sesternica, kto sa – potom, keď už znovu prikrytý perinou ležal v posteli – nad neho naklonila a povedala mu, že má oči ako dve hlboké studne. A dedo jej odpovedal: „Veď sa do nich aj veľa pekných dievčat pozeralo!“

S babičkou si síce celý život vykali a chovali sa k sebe veľmi pekne a ohľaduplne, ale o dedovej vernosti sa povrávalo všeličo. A v mojej detskej pamäti zostalo aj jedno konkrétne meno: „Sokolajka …“ Ale myslím si, že aj naši dedovia majú právo na svoje tajomstvá!

Babičku si pamätám ako tichú, jemnú a trpezlivú ženu, ktorá tu bola vždy aj pre druhých. V starobe sa zlomila v páse a mala veľké problémy s jednou či obidvomi nohami. Otvorené rany krčových žíl si neustále preväzovala a dodnes mi v ušiach niekedy znejú jej tiché stony a vzlyky. Ale miloval som, keď som mohol ako malé dieťa byť s nimi, bratrancami a sesternicou, ktorí žili spolu so svojou matkou-vdovou v dedovej domácnosti. Bolo tam vždy čisto a  útulne. Kachle „piliňáky“ ticho hučali a žiarili, ja som sa na drevenej dlážke s niečím „ihral“ a všade okolo sa šírilo príjemné ticho a teplo.

Krátko pred svojou  smrťou si vraj starý otec nechal zavolať k posteli nášho farára. Ale nikdy som sa nedozvedel, o čom sa títo dvaja rozprávali príp. z čoho a ako sa dedo „vyspovedal …“

 

 

 

 

 

 

Posledné fotografie …

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Česť Tebe a Tvojej práci, milý dedo!

A vďaka za Tvoju dobrotu a láskavosť, milá babička!

16 listopadu, 2018

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *