Láskavé miesto / Laskavémísto

Vzťahová kultúra - Vztahovámkultura

Rodina a osoby blízke …

Naše a moje deti …

      

 

 

 

 

 

 

dcéra Lucie,vnuk Sebík, zať Vladimír                                                                             syn Pavel

 

Naši … – Presídlenci z Dolnej Zeme 

Mojou materinskou rečou je slovenčina, resp. stredoslovenské nárečie, ktorým hovorili generácie mojich predkov, ešte predtým, než bolo toto nárečie uzákonené ako základ spisovnej slovenčiny. Niekedy v priebehu 18. storočia sa mnoho slovenských rodín sťahovalo „za lepším“ na Dolnú zem, to zn. predovšetkým na vyľudnené roviny terajšieho Maďarska, Rumunska, Srbska i Bulharska. A medzi nimi boli aj moji predkovia.

Rozhovor o presídlencoch a presídlení z Dolnej zemi s doc. PeaDr. Miroslavom Kmeťom CSc. …

 

Presídlenci / presídlenky  dnes …

 

Ja sám som bol potom počatý na jeseň 1947 ešte niekde na juhu Maďarska (Tótkomlós?), ale narodil som sa 18. apríla 1948 už na Slovensku, v obci Matúškovo (Taksony) . Vtedy prebiehala tzv. „Výmena obyvteľov…“,  ako je oficiálne označený „presun“ niektorých „roduverných“ Slovákov z Maďarska a iných štátov do Československa (ČSR) a „odsun“ kolaborujúcich Maďarov z Južného Slovenska do Maďarska . Častejšie sa však hovorí o „presídlení“ a o nás samotných potom ako o „presídlencoch“. Tak sa ostatne označujeme aj my sami, hoci ja napr.  už od roku  1970  žijem v Prahe…

Obr.: Stará mama Lehocká (uprostred snímku) a jej rodina v Slovenskom Komlóši (Tótkomlós), ešte pred tzv. „presídlením“ na Slovensko v r. 1947.  

Z jej 5 detí, zostali 2 rodiny, aj po presídlení, v Maďarsku (skupinka vľavo) a ona sama sa spolu s rodinami svojich 3 detí presťahovala do vtedajšej ČSR (skupinka vpravo).

Miesto a rodina, kde som sa narodil …

Obec Matúškovo je vzdialená asi 3 km od mesta Galanta na Juhozápadnom Slovensku a do príchodu nás, Presídlencov z Maďarska tam žili väčšinou Maďari. Nás presídlencov brali – a možno niektorí ešte stále berú – iba ako „votrelcov“…

Môj otec pomáhal v mladosti „zahradníčiť“ starému otcovi  a po presídlení na Slovensko sa istý čas aj ako zahradník živil.

Obr.:  Až do svojej „degradácie“ bol otec vedúcim zahradníctva JRD Matúškovo a táto fotka je cca z roku 1958.

Obr.:  Naše spoločné foto so sestrou Alžbetou (Erka, Betka)  cca z roku 1949.- Len škoda, že sme sa tak málo užili. (Keď sa sestra vydávala …)

Obr.:  Rodina Pavla Beňa z Matúškova (okolo roku 1950-51)

 

Moja mama – Alžbeta Beňová rod. Lehocká – bola celý život v domácnosti, ale v Matúškove to bolo úzko prepojené aj s prácou na poli či v záhrade. A k tomu bola ešte dobrá kuchárka!

 

Moja sestra (Alžbeta) vyštudovala strednú chemickú školu (PŠCH) v Bratislave.

Obr.: Budova PŠCH na Februárke (už nestojí?)

 

Ja som absolvovaljednooborovú psychológiuna Karlovej Univerzite v Prahe a v roku 1988 som ešte ukončil aj odborrežie filmové a televizní dokumentární tvorbyna pražskej FAMU. A vlastne som sa celý život  pokúšal tieto 2 profesie nejakým spôsobom „dať dokopy“.

Obr.: Na našom dvore v Matúškove „s amarantom“ … foto z roku 2018

 

Predkovia z otcovej strany (Beňovci, Hovorkovci …)

Obr.: Rodina Ondreja Beňa zo Slovenského Komlóšu (okolo roku 1914). Chlapček uprostred obrázku je môj otec, jeho starší brat Ondrej  (dedova pýcha!) zomrel v mladom veku a druhý brat Ján padol v 2. svetovej vojne.

Obr. :  Vypraviť  pohreb vlastného dieťaťa je asi najťažší údel každého rodiča

Náš starý otec Ondrej Beňo (1880 – 1961) je fenóménom sám o sebe. Bol  úspešným zahradníkom a pritom aj režisérom prvých slovenských divadiel na Slovenskom Komlóši. Po presídlení na Slovensko bol po istú dobu aj zástupcom Presídlencov v Slovenskej Národnej Rade, kým ho z funkcie poslanca, vtedajší mocipáni, neposlali niekedy na začiatku 50. rokov do predčasnej penzie. A to mal veľé šťastie, lebo mohol skončiť ako „buržoázny nacionalista“ ešte oveľa horšie! 

Toto je staručké foto z inscenácie divadelného predstavenia „Kubo“ od slovenského autora J. Hollého, ktoré komlóšski ochotníci zahrali už v r. 1907. Režisér Ondrej Beňo sedí uprostred svojich milých ochotníkov a ochotníčok. 

Ale „divadelným režisérom“ bol náš dedo asi iba v priebehu zimy, keď nebola práca v záhrade ani na poli. Inak bol hlavne roľníkom a záhradníkom.

Úspešným pestovateľom sa stal starý otec údajne hlavne kvôli systému závlah, ktorý na svojich polnostiach a v záhrade vybudoval a používal.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Po smrti malej Marienky zostala jedinou dcérou Ondreja Beňa, Mária.  Jej manžel – Ján Lehotský – podobne ako aj môj strýko Ján Beňo – padol vo vojne .  „Teta z Galanty„, ako sme ju volali, sa tak musela postarať o 3 deti a už sa nevydala. Žila v spoločnej domácnosti so svojími rodičmi a spoločne sú aj pochovaní na Novom cintoríne v Matúškove.

(Spomienky na starého otca Ondreja Beňa a starú mamu Máriu rod. Hovorkovú)

Tam je pochovaných aj mnoho iných presídlencov a pamätníkov tých čias. – Moji rodičia, staršia sestra Alžbeta, ktorá zomrela v mladom veku po dlhej a ťažkej nemoci a ktorá leží v spoločnom hrobe s našou starou mamou  Alžbetou Lehockou, rod. Lásikovou … (Krátky a neľahký život mojej sestry Alžbety Beňovej)

Tam je pochovaný aj náš „báči Paľo„(Pavel Lehocký) – strýko z matkinej strany. Teraz ležia v spoločnom hrobe so svojou manželkou Alžbetou rod. Karkušovou, hoci tomu tak vždy nebolo. … (Spoločný hrob)

Ján Beňo – brat môjho starého otca  … 

Obr.: Ján Beňo („báči Jano“)

Zatiaľ čo môjho starého otca, Ondreja Beňa, možno považovať za úspešného v mnohých ohľadoch (divadelníctve, podnikaní a možno aj v politike) a dozvedieť sa o ňom môžete aj z Wikipedie, jeho mladší brat Ján bol je skorej príkladom životnej smoly. Pritom je z jeho fotografie zrejmé, že išlo o človeka inteligentného a sympatického – podĺa mňa o nič menej, ako v prípade jeho brata Ondreja, môjho starého otca. (Komplikovaný život  J.B. po jeho návrate z Ameriky)

Obr.:  Hrob  prasrtýca Jána Beňa na starom cintoríne v Matúškove

 

Predkovia z maminej strany (Lehockovci, Lásikovci …)

Obr.: Starý otec Lehocký, ktorého som nepoznal a o ktorom toho viem iba veľmi málo …

Okolo roku 1955 sa mama – skoro po siedmich rokoch od presídlenia – vydala na svoju 1. cestu za svojimi príbuznými „na Komlóš“ a vtedy ma vzala sebou. Pri tejto príležitosti sme sa nechali – tam na juhu Maďarska – vyfotiť (zmaľovať) aj s rodinami jej bratov a jej starým otcom, ktorý sa dožil bezmála 100 rokov. Môj otec, ak si to dobre pamätám, sa však do Maďarska už nikdy nevrátil.

„Apouka Lásik“, ako sme volali nášho pradeda z matkinej strany, je uprostred početnej  rodiny aj na tejto fotke. Tá vznikla, bohužiaľ, pri takej smutnej príležitosti, akú len smrť mladého človeka z rodiny môže predstavovať. Pohrebu sa zúčastnili aj moji rodičia – iba krátko po ich svadbe.

Obr.: Bratranec Štefan Lehoczky s vnukom pri svojej návšteve v Matúškove (2018)

Z Maďarska sa v rokoch 1946-1948 presídlilo do ČSR asi 75 tisíc ľudí. Bezpochyby to oslabilo slovenskú menšinu v Maďarsku, ale aj ja zastávam názor, že to bol asi jediný spôsob, ako si zachovať svoju „slovenskosť“ a slovenčinu – reč našich predkov. A tak je bratranec Štefan z obrázku asi jeden z tých mála obyvateľov Tótkomlóša, ktorí slovenský jazyk ešte – aspoň foneticky – ovláda, zatiaľ čo jeho vnuk už za svoju „materinskú“ reč považuje maďarčinu, hoci jeho rodičia majú slovenské korene.

Pohreb strýka Ondreja („báči Ondro“) na Komlóši / H  v roku 2001